Môj príbeh

Rok 2019, pondelok, 7:00 hodín

HUTY, od Štrbského plesa do Zubera…cez HUTY….

Hotel FIS, Štrbské Pleso. Všetci sú na raňajkách. Krásne na modro svietime. Logo Novartis sa krásne vypína na rukávoch cyklodresov. To je náš generálny sponzor. Naše pohľady sa pýtajú, ako je vonku ?… zbytočne. Všetci to vidíme. Chčije tam. Chčije a chčije. Smútok? Nie, nás ani dážď nezastaví. Či slnko a či dážď nás skúša, nás nikto nezastaví … sa spieva v našej hymne. Veru tak, radosť a dobrá nálada sa strieda v celej skupine. Počuť smiech z každého kúta. Peťo Božík pacuje na 200%. Pripravuje, opravuje, premasťuje, naťahuje, vymieňa…len aby všetci v pohode mohli vyštartovať. Technická čata pripravuje bránu, ozvučenie, vydávajú sa cyklodresy, registrujú sa poslední záujemci. A všade za pätami cítiť našich kameramanov. Natáčajú, filmujú, fotografujú, snímajú…budú to naše spomienky.

Pred hotelom sa začína zapĺňať cesta. Prítomných je niečo vyše 150 ľudí.

Najvyšší čas spustiť program. Povedať pár slov a odrátať.

Začíname rátať, 10, 9, 8, 7… 1 štart…

Spred Hotela FIS sa vyrútila obrovská masa cyklistov sprevádzajúca policajnými motorkami a autom, sprievodnými autami, technickou čatou a veľkým autobusom. Všetci cyklisti zahalení do búnd, nepremokavých zvrškov, naobliekaní do poslednej bodky. Poznáme tieto zjazdy smerom dole na Podbanské. Kedy sa ruky takmer prilepili o riadidla od samej mrazivej zimy, ktorá sa pocitovou teplotou mení na zamrazovací agregát. Tento krát sme prešli dáme zime cez rozum. Za krátky okamih máme už aj prvé zastavenie. Celý pelotón sa pozbieral na kraji Podbanského. Vyrazili sme na našu prvú zastávku v Liptovskej Kokave. Pán dážď sa umúdril a ustúpil tejto neuveriteľnej sile energie, ktorá sálala z každého jedného účastníka. Spoločne v jednotnej sile pelotónu vyrážala do okolia a priam zavíjala ako ranené zviera. Všetci sme cítili niečo neuveriteľné, niečo nadpozemské. Boli sme to my všetci, naša chuť a vôľa. Naša odvaha. Viera, že túto novú trasu 5. Jubilejného ročníka všetci zdoláme. Rútime sa do Liptovskej Kokavy. Ešte sa zbierame pri miestnom cintoríne, aby sme spoločne mohli vbicyklovať pred nastúpených obyvateľov. Opäť a zase, privítanie hodné Marylin Monroe, kedy všetci nadšene tlieskali, radovali sa, hudba hrala, celé drobné námestie zrazu tancovalo a my s ním.

Starosta nás už čakal. Detičky sa tešili, ako nám zatancujú. Miestne ženičky už čakali s napečenými buchtami a dobrotami od výmyslu sveta. Všetkým nám to padlo veľmi dobre. Káva či čaj nás len osviežili v ďalšej ceste k našej druhej méte. Liptovský Mikuláš. Sadáme na bicykle a otáčame pedálmi.

Snažíme sa rýchlosťou oklamať zimu a vietor. Darí sa nám. Policajný sprievod nás bezpečne sprevádza do miesta nášho ďalšieho zastavenia. Vchádzame na námestie Liptovského Mikuláša. A hneď aj prvé prekvapenie. Na námestí nás očakáva úhľadne posadený orchester, ktorý nám hrá prekrásne piesne. Primátor s celou svojou kompany nás vítajú. Pár slov prehodíme, ohromne vytlieskame orchester, občerstvíme sa pripraveným občerstvením a vyrážame. Nad hlavami sa začali zbiehať podivuhodné čierne útvary. Obyčajne sa zvykne hovoriť mrak rumburak. Čierňavy. Začíname tušiť. Hlavami nám prebieha film, toto nedopadne dobre. Už sa rútime smer Zuberec. Huty, počuť z viacerých strán. Len niektorí vedia, čo to znamená. Ostatní v sladkej nevedomosti myslia, že to je ďalšia zastávka. Pomalým tempo sa šinieme ďalej, začína prvé stúpanie. Pred samotným návrhom celej trasy, som spoločne s členkou technickej čaty prešla autom aj túto trasu. Preto presne viem, čo nás čaká. Aj napriek tomu som odhodlaná nevzdať sa. A túto silu sa snažím rozdávať ostatným. Robia to viacerí. Ale všetci vedia, že do Zuberca prídu na svojich bicykloch. Rozhodla som po porade s políciou, že stúpanie pôjde každý po svojom tempe. Rušíme pravidlá a každý je zodpovedný sám za seba. Vyrážame. Tempo si nasadzuje každý podľa seba. Dopredu sa rútia všetci zdatní. Na celý kopec sa rozťahujeme. Ešte si kričíme, na kopci stojíme a čakáme sa. A už je každý sám na seba odsúdený. Všetci pravidelne tlačíme do pedálov. Sem tam niekto niekoho predbehne. Niekto sa nechá predbehnúť, niekto spomalí iný zrýchli. Pri obchádzaní sa, sa každý s každým zdraví, posilňujú sa vzájomne. Podporujú sa slovne. Niektorí sa snažia a pomáhajú. Policajti v aute prebiehajú od kopca dole a späť. Neustále monitorujú stav cyklistov. Motorkoví policajti usmerňujú vozidlá a kamión. Všetci sa potia, neustále pedálajú, nikto nechce zastaviť, aby náhodou nevyšiel z tempa. Sem tam po ceste vidíme stáť cyklistov, čakajú na výmenu baterky, niektorí sa na chvíľu vzdávajú bicykla a zosadajú, idú peši. Ku mne sa priblížil Ferko Toman, majiteľ reklamnej agentúry Istrpolitana Ogilvy, ktorí nám už niekoľko rokov nepretržite vyrábajú akékoľvek reklamné kampane a návrhy. Je to môj dlhoročný kamarát. Človek s obrovským srdcom. Ide vedľa mňa a neustále ma posilňuje. Nemieni ma opustiť. Je mi ľúto, že ho zdržiavam. Predný sval stehien dostáva stále viac a viac zaberať. Cesta nemá konca. Zákruta sa strieda so zákrutou. Vyzerá to, že už za touto bude kopec. Ale nie. Cesta je krivolaká, stúpajúca, testujúca mieru vlastnej výdrže a odhodlania. Sem tam ešte prehodíme pár slov, zo mňa vychádzajú skôr neartikulované výrazy. Funím. Vravím si, to musíš dať. Nevzdávaj to. Ferko je stále pri mne. Je to super pocit. Prichádzame k miestnemu cyklistovi, ktorý ale ide s nami v pelotóne, vraví, že sme prakticky v závere. Že teraz prichádza tá ľahšia časť kopca. Netušila som, že klame. Nie vedome, ale podľa jeho názoru, to najhoršie sme mali za sebou. Strácam chuť. Vôľa je kdesi hlboko zalezená. Nedokážem ju vydolovať. Tak koľko ešte ? Bože, koľko? Asi znamenie. Pristavuje sa pri mne auto s Vladkom a Zolom. Policajti : „zoberieme ťa?“ myslím, že väčšej úľavy som ani nemohla dostať. Tak rýchle rozhodnutie som ešte neurobila. Chytám sa otvoreného okna. Vladko ma pridržiava. Nestíham ani zavolať na Ferka, že ho opúšťam. Cítim sa ako zradca. Aj som. Auto vyráža a ja sa cítim obrovskú úľavu. Sedím na bicykli aj nebicyklujem. Predbiehame mnohých. Nebudem hovoriť, čo sa v mojej duši odohráva. Sklamanie, potupa. Priam slzy na krajíčku. Policajti sú moji záchrancovia. Ja som tá, čo to nedala. Posledné dve zákruty, posledné metre som sa nechala potlačiť. Na kopci už bola kopa cyklistov. A bol aj vietor. A zrazu zima. Občerstvovali sme sa z auta, ktoré sa prirútilo. Coca Cola to istila. Cukor. Prichádzali ďalší. Kopec sa zapĺňal. Prišlo aj plné auto cyklistov. Vďaka, že nasadli a odviezli sa. Spúšťame sa kúsok nižšie. Konečne pivo. a za moment už nás víta obec Zuberec. Starosta, kopec ľudí a veľa detí. Občerstvenie hodné starých materí. Úžasná štrúdla. Odporúčam určite, navštívte Zuberec len kvôli štrúdle. Boli bubeníci … Campana Batucada. Bol Roman Nadanyi company. Bolo veselo, hudobne a šťastne. Dokázali sme to, dali sme prvý kopec z ročníka výziev. Ročníka výdatnej vzájomnej pomoci. Mimoriadnych zážitkov. Presunuli sme sa do Hotela. Spokojne unavení sme s pocitom viery v zajtrajší pekný deň zaľahli do postelí.