Spomienky sú tu.

Je čierno-čierna tma, strhla som sa zo sna. Ešte že ležím v posteli.

Zrazu mi prebehlo hlavou, bože, o ktorej dnes štartujeme. Ktorá etapa to je dnes ?

Dám ten kopec ? Obzerám sa okolo seba. Nechápem.

Veď ja som doma. Ja spím vo svojej izbe. Uuuf. Kladiem hlavu späť na vankúš.

Rukami ohmatám všetky tri psie telá vedľa seba, áno, naozaj som doma. Môžem pokojne pokračovať.

Dnes je presne týždeň. Sme 7 dní doma. A predsa sa ešte strhnem zo sna. Emócie, zážitky, udalosti, všetko to bolo príliš silné, aby som to vedela z hlavy len tak odstrániť.

Podujatie skončilo. Rozpŕchli sem sa domov. Všetci sme si odniesli kopčisko spomienok.

Všetko sa to začalo pred 5-timi rokmi. V jeden krásny letný čas. V lese.

Je nedeľa skoro ráno, je 07:00 hodín, stojíme pred Iuventou na parkovisku. A čakáme.

Prípravné práce sa rozbiehajú, autá sa obliepajú, presúvajú sa náklady. Všetci presne poznajú svoju robotu. A už sme pripravení. Autobus naštartovaný. Autá obsadené.

Odchádzame. Smer Štrbské pleso. Po ceste nás čaká ešte veľa zastávok, veľa nakladačiek.

Úspešne však do cieľa našej nedeľnej cesty prichádzame o cca 17:00.

Hotel je už obsadený množstvom ďalších cyklistiky chtivých ľudí. Vítačky, objímačky,boskávačky, smiech, radosť…večera…a spoločenské posedenie pri poháriku vínka či piva.

Všetci majú v očiach jedinú otázku…aké bude počasie ? Čo nás čaká? Bude zlievať ?

Ukladáme sa do postelí a tajne všetci dúfame, že ráno nás príjemne prekvapí.

Pondelok, 7:00 hodín

Hotel FIS, Štrbské Pleso. Všetci sú na raňajkách. Krásne na modro svietime. Logo Novartis sa krásne vypína na rukávoch cyklodresov. To je náš generálny sponzor. Naše pohľady sa pýtajú, ako je vonku ?… zbytočne. Všetci to vidíme. Chčije tam. Chčije a chčije. Smútok? Nie, nás ani dážď nezastaví. Či slnko a či dážď nás skúša, nás nikto nezastaví … sa spieva v našej hymne. Veru tak, radosť a dobrá nálada sa strieda v celej skupine. Počuť smiech z každého kúta. Peťo Božík pacuje na 200%. Pripravuje, opravuje, premasťuje, naťahuje, vymieňa…len aby všetci v pohode mohli vyštartovať. Technická čata pripravuje bránu, ozvučenie, vydávajú sa cyklodresy, registrujú sa poslední záujemci. A všade za pätami cítiť našich kameramanov. Natáčajú, filmujú, fotografujú, snímajú…budú to naše spomienky.

Pred hotelom sa začína zapĺňať cesta. Prítomných je niečo vyše 150 ľudí.

Najvyšší čas spustiť program. Povedať pár slov a odrátať.

Začíname rátať, 10, 9, 8, 7… 1 štart…

Spred Hotela FIS sa vyrútila obrovská masa cyklistov sprevádzajúca policajnými motorkami a autom, sprievodnými autami, technickou čatou a veľkým autobusom. Všetci cyklisti zahalení do búnd, nepremokavých zvrškov, naobliekaní do poslednej bodky. Poznáme tieto zjazdy smerom dole na Podbanské. Kedy sa ruky takmer prilepili o riadidla od samej mrazivej zimy, ktorá sa pocitovou teplotou mení na zamrazovací agregát. Tento krát sme prešli dáme zime cez rozum. Za krátky okamih máme už aj prvé zastavenie. Celý pelotón sa pozbieral na kraji Podbanského. Vyrazili sme na našu prvú zastávku v Liptovskej Kokave. Pán dážď sa umúdril a ustúpil tejto neuveriteľnej sile energie, ktorá sálala z každého jedného účastníka. Spoločne v jednotnej sile pelotónu vyrážala do okolia a priam zavíjala ako ranené zviera. Všetci sme cítili niečo neuveriteľné, niečo nadpozemské. Boli sme to my všetci, naša chuť a vôľa. Naša odvaha. Viera, že túto novú trasu 5. Jubilejného ročníka všetci zdoláme. Rútime sa do Liptovskej Kokavy. Ešte sa zbierame pri miestnom cintoríne, aby sme spoločne mohli vbicyklovať pred nastúpených obyvateľov. Opäť a zase, privítanie hodné Marylin Monroe, kedy všetci nadšene tlieskali, radovali sa, hudba hrala, celé drobné námestie zrazu tancovalo a my s ním.

Starosta nás už čakal. Detičky sa tešili, ako nám zatancujú. Miestne ženičky už čakali s napečenými buchtami a dobrotami od výmyslu sveta. Všetkým nám to padlo veľmi dobre. Káva či čaj nás len osviežili v ďalšej ceste k našej druhej méte. Liptovský Mikuláš. Sadáme na bicykle a otáčame pedálmi.

Snažíme sa rýchlosťou oklamať zimu a vietor. Darí sa nám. Policajný sprievod nás bezpečne sprevádza do miesta nášho ďalšieho zastavenia. Vchádzame na námestie Liptovského Mikuláša. A hneď aj prvé prekvapenie. Na námestí nás očakáva úhľadne posadený orchester, ktorý nám hrá prekrásne piesne. Primátor s celou svojou kompany nás vítajú. Pár slov prehodíme, ohromne vytlieskame orchester, občerstvíme sa pripraveným občerstvením a vyrážame. Nad hlavami sa začali zbiehať podivuhodné čierne útvary. Obyčajne sa zvykne hovoriť mrak rumburak. Čierňavy. Začíname tušiť. Hlavami nám prebieha film, toto nedopadne dobre. Už sa rútime smer Zuberec. Huty, počuť z viacerých strán. Len niektorí vedia, čo to znamená. Ostatní v sladkej nevedomosti myslia, že to je ďalšia zastávka. Pomalým tempo sa šinieme ďalej, začína prvé stúpanie. Pred samotným návrhom celej trasy, som spoločne s členkou technickej čaty prešla autom aj túto trasu. Preto presne viem, čo nás čaká. Aj napriek tomu som odhodlaná nevzdať sa. A túto silu sa snažím rozdávať ostatným. Robia to viacerí. Ale všetci vedia, že do Zuberca prídu na svojich bicykloch. Rozhodla som po porade s políciou, že stúpanie pôjde každý po svojom tempe. Rušíme pravidlá a každý je zodpovedný sám za seba. Vyrážame. Tempo si nasadzuje každý podľa seba. Dopredu sa rútia všetci zdatní. Na celý kopec sa rozťahujeme. Ešte si kričíme, na kopci stojíme a čakáme sa. A už je každý sám na seba odsúdený. Všetci pravidelne tlačíme do pedálov. Sem tam niekto niekoho predbehne. Niekto sa nechá predbehnúť, niekto spomalí iný zrýchli. Pri obchádzaní sa, sa každý s každým zdraví, posilňujú sa vzájomne. Podporujú sa slovne. Niektorí sa snažia a pomáhajú. Policajti v aute prebiehajú od kopca dole a späť. Neustále monitorujú stav cyklistov. Motorkoví policajti usmerňujú vozidlá a kamión. Všetci sa potia, neustále pedálajú, nikto nechce zastaviť, aby náhodou nevyšiel z tempa. Sem tam po ceste vidíme stáť cyklistov, čakajú na výmenu baterky, niektorí sa na chvíľu vzdávajú bicykla a zosadajú, idú peši. Ku mne sa priblížil Ferko Toman, majiteľ reklamnej agentúry Istrpolitana Ogilvy, ktorí nám už niekoľko rokov nepretržite vyrábajú akékoľvek reklamné kampane a návrhy. Je to môj dlhoročný kamarát. Človek s obrovským srdcom. Ide vedľa mňa a neustále ma posilňuje. Nemieni ma opustiť. Je mi ľúto, že ho zdržiavam. Predný sval stehien dostáva stále viac a viac zaberať. Cesta nemá konca. Zákruta sa strieda so zákrutou. Vyzerá to, že už za touto bude kopec. Ale nie. Cesta je krivolaká, stúpajúca, testujúca mieru vlastnej výdrže a odhodlania. Sem tam ešte prehodíme pár slov, zo mňa vychádzajú skôr neartikulované výrazy. Funím. Vravím si, to musíš dať. Nevzdávaj to. Ferko je stále pri mne. Je to super pocit. Prichádzame k miestnemu cyklistovi, ktorý ale ide s nami v pelotóne, vraví, že sme prakticky v závere. Že teraz prichádza tá ľahšia časť kopca. Netušila som, že klame. Nie vedome, ale podľa jeho názoru, to najhoršie sme mali za sebou. Strácam chuť. Vôľa je kdesi hlboko zalezená. Nedokážem ju vydolovať. Tak koľko ešte ? Bože, koľko? Asi znamenie. Pristavuje sa pri mne auto s Vladkom a Zolom. Policajti : „zoberieme ťa?“ myslím, že väčšej úľavy som ani nemohla dostať. Tak rýchle rozhodnutie som ešte neurobila. Chytám sa otvoreného okna. Vladko ma pridržiava. Nestíham ani zavolať na Ferka, že ho opúšťam. Cítim sa ako zradca. Aj som. Auto vyráža a ja sa cítim obrovskú úľavu. Sedím na bicykli aj nebicyklujem. Predbiehame mnohých. Nebudem hovoriť, čo sa v mojej duši odohráva. Sklamanie, potupa. Priam slzy na krajíčku. Policajti sú moji záchrancovia. Ja som tá, čo to nedala. Posledné dve zákruty, posledné metre som sa nechala potlačiť. Na kopci už bola kopa cyklistov. A bol aj vietor. A zrazu zima. Občerstvovali sme sa z auta, ktoré sa prirútilo. Coca Cola to istila. Cukor. Prichádzali ďalší. Kopec sa zapĺňal. Prišlo aj plné auto cyklistov. Vďaka, že nasadli a odviezli sa. Spúšťame sa kúsok nižšie. Konečne pivo. a za moment už nás víta obec Zuberec. Starosta, kopec ľudí a veľa detí. Občerstvenie hodné starých materí. Úžasná štrúdla. Odporúčam určite, navštívte Zuberec len kvôli štrúdle. Boli bubeníci … Campana Batucada. Bol Roman Nadanyi company. Bolo veselo, hudobne a šťastne. Dokázali sme to, dali sme prvý kopec z ročníka výziev. Ročníka výdatnej vzájomnej pomoci. Mimoriadnych zážitkov. Presunuli sme sa do Hotela. Spokojne unavení sme s pocitom viery v zajtrajší pekný deň zaľahli do postelí.

Utorok, 7:00 hodín

Zuberec. Na námestie sa presúvajú mnohé bicykle so svojimi majiteľmi. Priestor sa zapĺňa. Starosta s miestnym cyklo klubom nás už čaká. Zrazu pieseň. Prekrásna od žien a dievok v nádherných krojoch. Ivan Vojtek Tuli sa pridáva. Vzrušenie narastá. Pred nami je historicky najdlhšia trasa za všetky ročníky Od Tatier k Dunaju. Z ničoho nič zbadáme nášho anjela – Ivan Barus. Vrháme sa mu okolo krku a stískame ho. Radosť obrovská. Pridávajú sa ďalší a ďalší. Odteraz už vieme, že nás nič nezastaví. Máme nášho najväčšieho tlačiteľa. Historicky najdlhšia trasa sa môže začať. Polícia zastaví premávku, nič nám už nestojí v ceste.

Začíname rátať, 10, 9, 8, 7… 1 štart…

Stúpame na pedále, roztáčame kolesá, zaberáme čo to dá. Pelotón sa rúti na cestu. Polícia húka, my výskame, obyvatelia tlieskajú. Opúšťame Zuberec. Počasie hoc nie práve slnečné, ale na bicyklovanie príjemné.  Vytvoríme jednoliaty celok. Pred nás sa nič nedostane. Autá poslušne po príkazoch polície tíško vrčia za nami. Naša technická čata sa pred nás dostane, až keď odbočíme na krajnicu, aby sme zástup áut pustili pred nás. Čo sme vybicyklovali včera do kopca, nás teraz čaká smerom dole. Po tej námahe z predchádzajúceho dňa, príjemné bicyklovanie väčšinou dole kopcom. Etapa si nás takto pripravila na to, čo náš ešte len čaká. Pred nami sa začína kľkukatieť kopcovitá cesta smerom na Zázrivú. Obávaný kopec. Pritiahne si ťa k sebe a potom sa ti postaví zoči-voči. Všetci sa chystajú na tento výstup. Trpezlivo šliapeme do pedálov. Pelotón sa rozťahuje. 20 km úsek do mierneho kopca dáva zabrať. A prichádza zastavenie. Všetci sa v duchu už pripravujú. Tí, čo netušia do čoho idú, sú pokojní a kľudní. Ostatní predychávajú a vypúšťajú posedné tekutiny. Potom už nebude na nič čas. Sme pripravení. Ideme do toho. Zázrivá nás čaká. Či chceme alebo nie, pelotón sa v mžiku trhá. Ostrieľaní a lepší cyklisti neváhajú a šliapú ako o preteky. Mierne zdatní sa pripravujú, aby im sily vyšli. Ostatní idú svoj rytmus. Opäť ku mne prišil Ferko. Môj veľký spolu cyklista, ktorí mi už na Zuberec pomohol. Ideme spolu. Ponúkam mu, aby si našiel svoju rýchlosť, aby som ho nebrzdila. Nie. On ide so mnou. Ťaháme a pozeráme, kedy ho zbadáme. Ešte zákruta. Ešte stupák. Začíname sa chvieť, nervy hrajú ako struny na gitare. Už ideme dlho, aspoň mne sa tak zdá. Ale nie, odrazu je tu. Vidíme ho. Je pred nami. Nádych a výdych. V hlave sa preháňajú všetky poučky. Ako zvládnuť prekážky. Na kopci sa mihajú cyklisti. Niektorí idú zľahka a za chvíľu sú hore. Iní si to rozdávajú s kopcom ako dvaja boxeri. A už vidím aj stúpajúcich. Stále pedálujeme. Udržiavame rýchlosť. Prichádza kopec. Snažím sa nevzdať. Je to piatykrát, musí to vyjsť. Tento krát to predsa musí vyjsť. Prvé metre. Zrazu kŕč. Ako z jasného neba mi skrúca nohu. Nieeeee. Nevzdám to. Okamžité rozhodnutie. Otáčam riaditka doľava. Začínam uvoľňovať nohu. Opäť stočím riaditka do prava. Noha povoľuje. Zaberám. Ferko ma trpezlivo čaká a ide so mnou. Teraz som nabrala správny smer a rýchlosť. Dych ide o preteky. Stále stúpame. Nohy sa predháňajú na pedáloch. Stále šliapeme. Nepozerám sa pred seba. Nemôžem vidieť, koľko toho ešte musíme zvládnuť. Pozriem spod prilby, či som ešte stále v kopci, či už náhodou nekončíme. A vidím. Máme pred sebou len kúsok. Ferko je stále vedľa mňa. Neopustil ma. Už sme tam. Ešte posledné kúsky metrov. A sme hore. My sme to dali. Zázrivú sme pokorili. Dokázali sme to. Vyšli sme až smerom ku krčme a pomaly sme zosadali z bicykla. Neopísateľný pocit. Neuveriteľný výkon. Rúti sa ku mne Peťo Božík. Víťazoslávne kričí…tento krát som to dal, celý som ho vyšiel. On, na kostitrase, bez pretáčania kolies vyšiel Zázrivú. Búši mi srdce, zimomriavky ma chladia po celom tele a pot mi oblieva hlavu. Vidím veľa cyklistov. A veľa ich Zázrivú zdolalo. Ostatní ešte stále doťahujú. Prekrásny pocit. Nádherný. Prajem vám, chcite ho prežiť. Drobné víťazstvá  v živote je to, čo človeka posúva za hranice všedných dní, čo mu ukazuje cestu.

Polícia nás súri. Sadajte. Ideme ďalej. Všetci sú už prichystaní. Zastavuje sa premávka. A my vyrážame. Terchová nás už čaká. Zjazd z kopca zo Zázrivej je viac ako len „smrteľný“ pocit rútiaceho sa človeka takmer do záhuby rýchlosťou metelesku blesku. Všetci si zvolili svoje tempo. Tí odvážni ani len nebrzdili. Starosta Terchovej nás už víta. Ako vždy po slovensky. Prichystané sú korbáčiky a slovenskuo pálenuo. Po radostnom a srdečnom zvítaní sa, odfotografovaní sa a pripojení sa členov VÚC Žilina už opäť pedálujeme. Ešte kúsok a Žilina je naša. Policajti však budú mať kopec práce. Prichádzame v čase špičky. Žilina je dopravne zapchatá. Požičiavajú si miestnych štátnych policajtov. Úplne uzatvoria celý jazdný pruh smerom na námestie v Žiline na hlavnej dopravnej tepne. Mimoriadny výkon. V totálnej bezpečnosti nás sprevádzajú až na námestie. Neuveriteľné, čo dokázali. Hlboko sa klaniam. Už počujeme hymnu. Pán primátor Žiliny a zástupcovia VÚC Žilina nás srdečne vítajú. Prekrásny program. Úžasné privítanie. ĎAKUJEME. Bolo to super. Teraz nás ale čaká výjazd zo Žiliny. Ešte sú naporúdzi miestni štátny policajti. Pelotón sa mierne trhá a naťahuje. Celá dopravná situácia v meste sa na chvíľu komplikuje. Ale nikto netrúbi, nevykrikuje. Skôr nám mávajú a tešia sa, že rýchlo opúšťame mesto. Dostávame sa na vedľajšiu komunikáciu smerujúcu do Považskej Bystrice. Pred tým však ešte zastávku Plevník-Drieňové. Všetci sa tešia. Pamätajú si minulý rok. Tak sa snažíme, čo najrýchlejšie všetko prebicyklovať. Už aby sme tam boli. Zvyšujeme rýchlosť, kopce či zjazdy sa rýchlosť pohybuje okolo 34-36. Nikto sa nesťažuje. Všetci mlčia. Makáme. Ale niečo nie je v poriadku. Vietor. Objavil sa a bol tu. Zrazu to už nešlo. Hlavou mi idú rôzne myšlienky. Začínam mať pocit, že toto sa pre mňa končí. Dostávam s do zvláštneho stavu. Okolo bicyklujúci mi kričia, zaraď sa za niekoho. Lenže ja už moc nevnímam. Dostávam sa do delíria. Niekto ma predbehol, bože, ako sa mi uľavilo. Ťahala som ďalej. Plevník-Drieňové sa stále nezjavoval. Vietor silnel. My sme spomaľovali a ja som už nevedela, či to má zmysel. Nešlo mi už nič. Ja už nejdem. Kričalo moje vnútro. Hlava sa búrila. Telo už nebolo moje. Zotrvačník. Predo mnou sa striedali cyklisti. Chcela som to vzdať. Ja som už nevládala. Mne už to nešlo. Keď zrazu, vidím húf ľudí. My sme dorazili. Zosunula som sa z bicykla a padla som do trávy na obrubník. Starosta prišiel aj so zástupkyňou. Nevládala som vstať. Nevládala som rozprávať. Sedela som a prosila o odpustenie. Program a privítanie sa udialo s mojou sediacou prítomnosťou. Všetci a všetko dopadlo vynikajúco. Len ja som presadla na e-bike. Posledné kilometre mi nebolo súdené zvládnuť samostatne. Presunuli sme sa do Považskej Bystrice. Aj tu nás už čakali. Prednosta radnice spolu so zástupkyňou ZSMN pre Považie Ellianou Kukurovou. Všetci túto historicky najdlhšiu etapu odbicyklovali. Mesto Považská Bystrica sa na tento večer opäť stalo naším predčasným ukončením. Tak, ako tomu bolo doteraz vždy. Čakal na nás Allan Mikušek, čakali nás v Hoteli Podhradie, čakali nás zástupcovia mesta. Spoločná večera sa niesla v duchu vynikajúcej nálady. ĎAKUJEME Ellianka a celé vedenie mesta. Je polnoc a my sa ukladáme do postelí. Vonku zúri voda. Neveští to nič dobré.

Streda, 7:00 hodín

Považská Bystrica. Otvárame oči, ale uši už dávno počujú, čo sa vonku deje. Dialo sa to celú noc, bolo to viac ako len zúrivé.  Áno. Voda sa liala z neba a zmáčala všetko. Na cestách sa robili jarky, potôčiky, jazierka…voda sa liala z neba, zároveň nás obšťastňovala aj zo zeme. Pred nami bola trasa s 30km stúpaním do kopca – Homôlka. Vzápätí na to Bojnické vrchy. S cieľom v meste Prievidza. Smútok nás obháňal. Oči sme upierali do hora, všetko márne. Nebolo nám dopriate, aby nás nebo vyslyšalo. Musíme ísť. Ak chceme stihnúť všetko prejsť. Vyrážame. To nebol dážď. To je viac ako sprcha. To je priamo oblievanie vedrami vody. Voda bola všade. Hoc oblečení riadne. Po krátkom čase, na nás nebolo suché NIČ. Napriek nepriazni osudu, išli sme ďalej, vytrvalo a s dôverou, že snáď ten dážď ustane, sme stále pedálovali. Nikto nereptal, mnohí sadli do autobusu. Ostatní to riskli. Policajti to nemali vôbec ľahké. Aj napriek tomu sa o nás príkladne starali. Čakala nás zastávka – Košeca. Nechcela som zastavovať. Nemohli sme v daždi zastaviť. Iba že, by nám ponúkli čaj s rumom. Zrazu vidíme pri krajnici kopec detí prikrytí dáždnikmi a mávali o dušu, kričali a tešili sa. Stojíme. Vrútili sme sa do priestorov miestnej školy, bicykle ukladáme, ale prší na ne. Čakajú nás so super pohostením, mizne to v našich žalúdkoch, akoby sme celé mesiace nejedli. A tu prichádza otázka, máte čaj? Uvaríme. Výborne, tak s rumom, prosím. Neverili. Nechápali. Zopakovala som to niekoľkokrát. Úžasné, ľudia pracujúci v základnej škole sa vychytili do obchodu a doniesli rum a navarili čaj. Pozbierali všetky šálky z celej školy a všetci sme už zohrievali svoje telá zvnútra. Bolo to mimoriadne obetavý čin. Na krátky čas skutočne pomohol. Vyrazili sme v ústrety 30km stúpaniu na kopec Homôlka. Vyšli sme ho už aspoň 2x. Takže poniektorí vedia, že kopec nemá konca. Za každou zákrutou si už už myslíš, tu to končí. Nekončí. Tento kopec ide do neba. Ale to nebol jediný problém. Z neba sa na nás liala voda. Potokmi. Aj z neba aj z cesty. Okolo jazdiace autá a TIRáci nás nešetrili tak isto. Všetci, ktorí mohli, sedeli v buse. Pár ich ostalo na bicykloch a s vervou sa snažili zdolať kopec. Pelotón už nebol. Každý bol sám. Alebo dvaja, traja. Policajti na motorkách sa usalašili v hoteli na kopci, už viac moknúť nemohli. Nevysušili by sa im kožené oblečenie a ďalej by pre nich cesta nebola možná. Policajné auto posúvalo všetkých, ktorí ešte bicyklovali. Rovnako tak sprievodné autá, kde boli aspoň dvaja okrem šoféra, tlačili všetkých hore na kopec. Ešte aj teraz sa mi zimomriavky dostávajú na celé telo, keď si spomeniem na túto sodomu-gomoru. Po ceste smerom hore sa pri mne pristavil Vladko, ponúkol riešenie. Ukončiť etapu a z dôvodu bezpečnosti sa busom presunúť do Prievidze. Nebolo prečo ďalej riskovať. Celá technická čata sa presunula do hotela na kopci a všetkým pripravovala čaje a obskakovala všetkých, ktorí postupne prichádzali. Zhromaždili sme sa všetci. Nikto nebol suchý. Vyzliekali sa, sušili. Pili čaje s rumom, aj rum bez čaju. Každý sa snažil poskytnúť sebe to, čo umožní, aby sa nezvrhol zážitok na chorobu. Oznámila som ukončenie etapy. Pripravili sme sa na presun busom do Prievidze. Prirovnala by som to sťahovaniu národov. Pred Prievidzou nás čakala Valaská Belá. Presne podľa pokynov sme previezli bicykle a následne aj všetkých účastníkov. Vo Valaskej Belej nás čakal jelení guláš, čaje a všetko, čo nám mohlo urobiť dobre. v miestnom kultúrnom stredisku sme sa cítili bezpečne a na chvíľu aj sucho. Pripravili pre nás úžasný program, ktorý v nás rozohrial žilky a opäť umožnil precítiť krásu slovenských ľudí. Následne sme sa všetci posunuli podľa vopred pripraveného scenára do Prievidze. Boli sme smutní. Nedalo sa však nič robiť. Bolo nevyhnutné ukončiť toto trápenie sa. Všetci však zhodne a nahlas vyjadrili odhodlanie, že na druhý deň sa pokračuje. Nič iné si nikto nepripustil. Po večernom spoločnom posedení, kedy nás privítal aj zástupca pani primátorky Prievidze, sme s pocitom sucha zaspali. Samozrejme, v hlavých ostala žiadosť. Prosba. Už sme si nepriali vodu, už sme prosili o sucho, aspoň o sucho.

Štvrtok, 7:00 hodín

Prievidza. Vstávame. Balíme a raňajkujeme. Pohľady sa upierajú von. Nemáme dobré správy. Tie kvapky dažďa sa rinú z oblohy. V duchu sme všetci v otázkach. Ale nikto ani na moment nepripustil, že by sme skončili. Napokon odkladáme štart o pol hodinu. Vraj prestane pršať. Neprestalo. Vyrazili sme. Nerátali sme. Sadáme na bicykle, všetci po predchádzajúcom dni vyzbrojení oblečením snáď už aj proti tankom J. To, čo nás ale čakalo v tejto etape, to ešte nikto netušil. Štiavnické vrchy. Osobne som ich zbicyklovala niekoľkokrát. Avšak nikdy nie po tak ťažkých dňoch a prebicyklovaných kopcoch s náročným počasím. Prišli prvé kopčeky. Kopčeky, pretože to, čo nás čakalo, to boli kopce. Z Prievidze na Žiar nad Hronom to je kopec za kopcom. Dostávali sme sa do krásnej slovenskej prírody, obohatenej nádhernými kopcami.  Mnohí ešte sedeli v buse, čakajúc, či sa nebo umúdri. Pri asi štvrtom kopci, sa busoví cyklisti rozhodli, že sadajú a idú makať. No a ja, som presadla na e-bike. Totálnemu vyčerpaniu som nedokázala odolať. Nepomáhalo nič. Spustili sme sa smerom na Sklené Teplice. Pomaly ale isto prichádzal hlad. Slovensko je známe abnormalitami. A tie nás začali stíhať. Sklené Teplice – známe kúpele, síce asi tri reštaurácie otvorené, ale bez jedla. Nie je sezóna. Sadáme na bicykle a ide sa ďalej, pred nami najťažší kopec – štiavnický vrch. Opäť skúška odolnosti. Pelotón potrhaný na maximálne kúsky. Všetci zdatní tlačili ostatných. Sprievodné autá, policajti, motorkári, Ivčo, Radko, Jurko…každý priložil ruku k dielu. Dokázali sme sa vyštverať na kopec a stade spustiť do Banskej Štiavnice, konkrétne do Svätého Antona. Jedného policajta-motorkára sme už poprosili, aby zistil, kde stojíme. Nikde. Ani tu nebolo nič otvorené. Ideme ďalej. Pelotón je roztiahnutý zhruba na 20 km. Dole kopec strieda dole kopec. Všetci idú ako opreteky. Hlad je šialený radca. Nikto na nikoho takmer nebral ohľad. Do pedálov sa udieralo a zjazdy tomu výdatne pomáhali. Rútili sme sa hlava – nehlava. Všetci s vidinou jedla. Po úmornom hľadaní aspoň jednej reštaurácie sa nám pár km pred Dudincami zjavil zázrak. Otvorená reštaurácia, dokonca zavolali vedúcu, aby sme sa nezdržiavali. Slastne sme vydychovali s čiastočne naplnenými bruškami. Bola to lahoda. Nielen jedlo. Ale každý hlad je prezlečený smäd. Pivo išlo na potoky. Bolo načim poberať sa. Dudince čakali. Ja som sa vrátila k môjmu bike. Posledné kilometre. A už nás víta hymna. Dudince sme zdolali. Zástupca primátora a občerstvenie bolo tiež. Dlho sme sa nezdržiavali, všetci chceli oddych. Hotel pripravený a my po večeri ešte pred záverečnou etapou dali posedenie. Pred nami je posledná etapa.

Piatok, 7:00 hodín

Dudince. Ráno nás vítalo slniečko. S obavami, ale predsa len sme uverili. Každý pre istotu ešte oblieka teplejšie. Odvážlivci na to idú priamo – krátka rukávy a kraťase. Krátkou cestou sa presúvame pred štartom do miesta stretnutia. V tejto etape ide s nami generálny sponzor fa Novartis. Čakáme, kým príde. Nechodí. Za to ide s nami bicyklovať Tomáš Drucker. Osedláme tátoše a opúšťame Dudince. Nikto ani len netušil aká etapa to bude. Ja áno. Cestu som poznala. Pred návrhom sme ju celú prešli autom. Nebolo to nič, s čím by boli ostatní spokojní, ako že už posledná etapa a maďarská rovina. Napriek veľkej únave, vyštartovali sme svižne. Hneď v prvej zákrute drobný kopček. Zjazd. A opäť kopček a zjazd. Húpačka. Áno. Nebolo by to až také zlé, keby tie „kopčeky“ neboli prudké tiahle kopčiská so stúpaním takmer 12 stupňov. Generálny sponzor sa pridáva na prvej zastávke. Tešíme sa, je nás viac a aj nálada s príchodom nových tvárí naberá na obrátkach. Kopce striedajú zjazdy a tak to ide stále za sebou. Nestojíme, máme spoždení. Čaká nás takmer 120 km. Bez prestávky prichádzame do miesta prvého prerušenia – krčma a pivo. A obložené bagety. Posilnili sa všetci. S radosťou sa púšťame do ďalších km. To, čo nám chýbalo v predchádzajúcich dňoch, nám teraz začína svojou teplotou uberať sily. Slnko praží a zohrieva všetko. Pelotón zázračne drží pokope. Pýtame si ďalšie prerušenie. Máme ho. Stále idú kopce a zjazdy. Prestáva to niektorých už baviť. Miestni nás ubezpečujú, že tento už je posledný. Ale tento už je posledný bolo asi tak 10x. Pri jednom z posledných prerušení etapy sa k nám pridáva primátor mesta Veľký Meder. Mladý človek, s obrovskou silou a výdržou. Ešte dáme zastavenie v Kolárove a ide sa ďalej. Zrazu, kde sa vzal tu sa vzal…navštívil nás opäť vietor. Poučená nedávnou minulosťou, som sa zaradila za primátora. Dalo sa ťahať. Ale miestni mali pravdu. Dostali sme sa na rovinu. Bezútešnú rovinu. Vietor bol z každej strany. Všetko jedno, kade sme sa hnali. Vždy sa otočil proti nám. Opäť boj s veternými mlynmi. Cyklisti z Veľkého Medera a Kolárova nemali problém, žiadny. Ostatní sa snažili. Cesta sa kľukatila, vždy do inej strany. Tento krát to však už bola čistá rovina. Zrazu si všetci uvedomili, že to nie je pre nás to pravé orechové. Pred samotným cieľom ešte jedna zastávka, zmrzlináreň. Primátor pozval celý pelotón a občerstvil všetkých zmrzlinou. Bolo to šľachetný čin. Teplo nás zmáralo a my sme cítili, že taký cukor by sa hodil. Už sa rútime do cieľa. Primátor ešte povedal, že všetci čakajú Sagana. Ten ale s nami nie je. Zato celý Veľký Meder je na kolonáde pred kúpeľným domom, kde smerujú aj naše kolesá. Chytáme sa s Jurym a Radkom. Aby sme opäť spoločne v bicyklovali do cieľa. Darí sa nám a spoločne prechádzame cieľovou bránou. Za nami ide asi stovka ďalších cyklistov. Je tam totálna trma vrma. Vítajú nás členovia technickej  čaty. Vítajú nás úplne všetci, tlieskajú. A ja plačem. Nedokázala som skryť dojatie. Myšlienka, že my sme to predsa len dokázali, že my sme aj tak náročnú a ťažkú trasu zdolali, mi vohnalo do očí plno sĺz. Objíma ma môj muž, objímame sa skoro všetci. Sme tu. Sme v cieli. My sme to skrátka dali. Esemkári to nevzdali. Vybojovali sami so sebou aj s predsudkami veľký boj. Dokázali, že všetko je možné. Aj naoko nemožné. Ak neviem chodiť, ale na bicykli to dokážem. Veľká radosť, šťastie. Pokora. Všetci podporovatelia cyklisti tlieskajú. Veľký Meder tlieska celý. A ideme sa fotiť. Nie len cyklisti, ale úplne všetci, aj Veľký Meder sa pridáva. Na fotke chce byť s Esemkármi každý.

Čo dodať. Každý deň prežívame svoje boje. Každý z nás má svoje trápenia. Každého nejakým spôsobom choroba obmedzuje. Dáva najavo, som tu. Nezabúdaj. My nezabúdame. Ale ani sa nebojíme. Výzvy sú tu. A my sme priekopníkmi. Zdolali sme a pokorili ročník výziev. Ročník pomoci. Vzájomnej úcty. Veľkej pokory. Odovzdali sme celému Slovensku posolstvo. Nevzdávaj sa. Vždy sa dá nájsť riešenie. Stačí chcieť. Prekonať svoj vlastný mozog, ktorý je najväčším manipulátorom. Ak veľmi chceš, a budeš na tom tvrdo pracovať, aj vesmír ti pomôže. A my sme tu. Sme tak isto chorí. Ale nevzdali sme sa. SME NEVYLIEČITEĽNÍ OPTIMISTI.  Kto chce zažiť nielen toto dobrodružstvo, ale chce dokázať najmä sám sebe, že nepatrí medzi nevyliečiteľne chorých, ale patrí medzi nevyliečiteľných optimistov. Prihlás sa. Bereme ťa medzi seba. S nami sa ti bude kráčať ľahšie. Istejšie. Slobodnejšie. V kolektíve je sila. Duch. Pokora. Spoločne to vždy dáme. 

Spísala: Jaroslava Valčeková – koordinátorka a organizátorka spoločne s ostatnými.

Združenie sclerosis multiplex Nádej