Ľubica Fitzelová

Som 64 ročná pacientka so sklerózou multiplex. Ochorenie ma postihlo, keď som mala 40 rokov. SM mi bola diagnostikovaná ako 42 ročnej.

Akcie „Od Tatier k Dunaju“ som sa zúčastnila 4 krát. Nebola som na 1. ročníku, kedy som pre svoje zdravotné problémy a neisté počasie nenašla odvahu ísť. Nevedela som si predstaviť, akoby som to mohla ja chorá zvládnuť. Navyše, čo som nikdy nebicyklovala takúto vzdialenosť. Ale bola som na námestí P.O. Hviezdoslava podporiť účastníkov a žasla som nad tým, ako prišli výborne naladení, plní optimizmu, aj keď boli premoknutí, spotení a unavení. Už vtedy som si povedala, že na budúci ročník pôjdem aj ja. A moje predsavzatie som splnila.

Najskôr som sa zúčastnila rekondičného pobytu, ktorý bol zameraný aj na prípravu na toto podujatie. Tam som sa lepšie zoznámila so spolubojovníkmi – pacientmi. Bolo to výborné podujatie a pomohlo upevniť moje rozhodnutie zúčastniť sa. Druhý ročník splnil, dokonca predbehol moje očakávania. Bol výborne zorganizovaný, bol tam výborný kolektív a napriek nepríjemnému počasiu na trati medzi Zázrivou a Terchovou, kde pršalo, snežilo a fúkalo a teda nás poriadne vytrápilo, sme sa šťastní, veselí a spokojní dostali až do Bratislavy.

Podobné to bolo aj v treťom a štvrtom ročníku, keď sa pri mojom zdravotnom stave a problémoch v rodine, staráme s manželom o moju 91 ročnú mamu. Aj v poslednom ročníku som do posledného dňa nevedela, či budem môcť ísť. Nakoniec som sa v hodine dvanástej rozhodla nastúpiť a bola som rada, že som to dokázala zdolať. Určite je to aj preto, že toto podujatie je výborne zorganizované. Vidím za ním hodiny a hodiny mravenčej práce mnohých mne známych, ale aj neznámych ľudí, ktorí pracujú na tom, aby nakoniec všetko dobre dopadlo. Najviac by som chcela poďakovať Jarke Valčekovej. Ona je dušou tohto podujatia a venuje tomu naozaj všetko.

Nedá mi, aby som nespomenula políciu, ktorá nás sprevádzala počas všetkých ročníkov od začiatku trasy až do Trnavy. Bola to perfektne zohraná skupina „dopravákov“, ktorá bola vždy tam, kde mala byť a my sme sa mohli cítiť vždy v pohode a v bezpečí. Naozaj neostali nič dlžní heslu „Pomáhaj a chráň.“ Viacerí by sme si priali na cestách stretávať len takýchto policajtov.

To sa, ale nedalo povedať o policajtoch, ktorí nás vlani sprevádzali na trase z Trnavy do Bratislavy. Na tejto trase som viackrát mala strach o seba, aj ostatných. A tiež ťažké chvíle sme zažili pri prejazde z námestia P. O. Hviezdoslava na Hlavné námestie, lebo polícia na námestí P.O. Hviezdoslava skončila s riadením dopravy. Niektorí pacienti majú problém zoskočiť z bicykla a zrazu sa po ukončení pomoci policajtov ocitli v dave turistov, cez ktorý bolo treba sa predrať na Hlavné námestie. Veru poriadne sme si vydýchli, keď sme bezpečne zastali pred tribúnou.

Ďalší človek,  ktorému chcem poďakovať, aj keď ako som už písala, je ich veľa. Je to masér, Janko Čiak. Keď dorazíme unavení do cieľa, on neviem odkiaľ berie silu a ešte pomáha našim uboleným telám rýchlejšie sa zotaviť a nabrať síl do ďalšieho dňa.

A naozaj srdečne ďakujem všetkým, trpezlivým a obetavým vodičom sprievodných áut, ľuďom z chránených dielní v BA a TN, Peťovi Božikovi a dobrovoľníkom zo Snowballu, čo svojou prácou pomohli toto podujatie zorganizovať. Nech mi ostatní prepáčia, ak som ich nespomenula. 

A na záver môjho príspevku sa chcem s Vami podeliť o môj krásny zážitok.

Zakrátko po podujatí som dostala mail. Jeho autora som nepoznala a tak som ho otvárala s neistotou, čo v ňom bude. Nerada otváram maily od neznámych a často, ak mám podozrenie, že nie sú z dôveryhodného zdroja, tak ich ani neotvorím. Stálo v ňom:

„Dobrý deň prajem,

dostal som na Vás kontakt od pani Valčekovej.

Hľadám záujemkyňu o športové hodinky Garmin Vivoactive 3, ktoré by som daroval. Ide o technicky vyspelý produkt s GPS, ktorý je možné pripojiť cez aplikáciu na internet a sledovať  svoje športové štatistiky. Sú však k tomu potrebné znalosti s operačným systémom Android v mobile a aspoň trochu technických zručností na prepojenie a využitie hodiniek v praxi.

Ak by ste mali o hodinky záujem a dokázali by ste ich využiť k športovým aktivitám, dajte mi vedieť. Rád Vám urobím radosť.

Prajem všetko dobré,

S pozdravom XY.“

Moja opatrnosť bola teda v tomto prípade zbytočná. Keďže za podpisom nasledoval aj telefonický kontakt. Zavolala som naň a hodinky som zakrátko dostala.

Vôbec tohto darcu nepoznám, neviem, či sme sa počas podujatia stretli, alebo videli, ale je to náš podporovateľ. Bicykloval s nami a už čakám na ďalší ročník, aby som mu mohla osobne poďakovať za výborný darček.